Tropogue

Ľudia do nášho života prichádzajú a odchádzajú. Avšak každý človek, ktorého spoznáme, alebo s ním trávime čas v nás zanechá kúsok zo seba samého. Keď som čakala na vlak, ktorý mal ako vždy meškanie, túto skutočnosť som si ešte neuvedomovala. Sedela som na lavičke a myšlienkami som rozmýšľala nad mojou dlhou cestou, ktorá ma čaká. Cestovala som do Košíc, pretože som potrebovala vypadnúť z tohto mesta plného bezcharakterných ľudí a faloše. Zrazu ma z môjho rozmýšľania prebudil hlas mladej slečny, ktorá ohlasovala príchod vlaku. Vzala som si  svoje veci a pomaly odkráčala k nástupišťu. Po chvíli prišiel vlak, prechádzala som popri kupé a hľadala ideálne miesto pre moju dlhú cestu. Milovala som sledovať ľudí vo vlaku, všímať si ich gestá, správanie, rozprávanie a popri tom rozmýšľať o charaktere danej osoby. Uvidela som kupé, ktoré bolo prázdne, zatvorila dvere, vytiahla knihu a ponorila sa do čítania. Na ďalšej stanici nastúpila osoba, ktorá mi do života veľa dala a mnoho vecí som sa od nej naučila. Bola to starenka, drobná žena, ktorá mala tvár poznačenú od bolesti a v očiach smútok, ktorý celý život prežívala. Sadla si oproti mne a nemo sa dívala do okna. „Kam cestujete?“ Spýtala som sa priateľsky, pretože som odmalička milovala starých ľudí a prechovávala k nim akýsi rešpekt a autoritu. „Chystám sa do Žiliny, chcem si uctiť pamiatku môjho zosnulého manžela. Zahynul počas druhej svetovej vojny“. povedala smutným hlasom. „Muselo to byť pre vás veľmi ťažké stratiť manžela“ odpovedala som. „Ach dcérenka, najhoršie na tom bolo, že som sa až po dvoch rokoch dozvedela, že ho odviedli do koncentračného tábora v Osvienčime. Ale začnem pekne po poriadku, ak ti to neprekáža. Mám pocit, že sa potrebujem vyrozprávať po toľkých rokoch plných mučenia a samoty. A predsa, kto je lepší dôverník, než neznámy človek, ktorého už nikdy neuvidím?“ chytila ma za ruku a ja som neveriacky čakala na jej príbeh, ktorý poznačil jej minulosť, prítomnosť, ale aj budúcnosť…

„Môj muž Vladimír bol obchodník a napriek tomu, že pracoval každý deň, nikdy sme nemali peňazí nazvyš, ale o naše deti bolo vždy postarané najlepšie ako sme vedeli. Snažili sme sa odkladať každú jednu drahocennú korunu a boli sme skôr všestranní, než by sme ťažko zarobené peniaze míňali na zbytočnosti. V tom čase, ako vypukla druhá svetová vojna som sa zamestnala ako učiteľka matematiky. Ako každé ráno, aj toto som pripravila deťom raňajky, nachystala ich do školy, vypila teplú rannú kávu a ponáhľala sa do roboty. Vladimír bol ešte doma a chystal sa odprevadiť deti do školy. Rozlúčila som sa s nimi, každému uštedrila jemný bozk a vybrala sa do práce. Avšak, vtedy som ešte nevedela, že toto bolo posledný krát, čo som videla moju rodinu. Prisahám, že keby to viem skôr, nikdy v živote od nich neodídem a je mi to jedno, že by ma fašisti zobrali s nimi, aspoň by som si nemala čo po celý zvyšok života vyčítať. Tento deň v práci bol taký istý, ako všetky ostatné a ja som sa nevedela dočkať na moje milované deti a manžela. Cestou domov som sa zastavila v kníhkupectve, prezerala si knihy s receptami, encyklopédie a tešila sa, ako ich ukážem večer deťom. V tom som z ulice počula streľbu, prepadla ma panika a rýchlo som sa ukryla za regále plné kníh. Dvere sa otvorili a do obchodu vtrhli desiatky nemeckých fašistov, ktorý prevracali regále a likvidovali všetko čo im vošlo pod ruky. Bez mihnutia oka zastrelili mladého predavača a ja som spoza regálu videla, ako jeho bezvládne telo s guľou v hlave padá na zem. Rukou som si prikryla ústa a prestala dýchať. Nevedela som čo budem robiť, bála som sa o svoj život, no zrazu som si spomenula na Vladimíra. Preboha musím sa dostať domov, čo najskôr, ako to bude možné. Zohla som sa pod regál a čakala… Na dlážke som videla okolo prechádzajúce páry  topánok a mala som pocit, že od strachu zomriem. Nikdy v živote som sa tak nebála. Jediné šťastie, ktoré som mala bolo, že ma nenašli a po chvíli odišli z obchodu pokračovať vo svojom vyčíňaní ďalej. Vytratila som sa odtiaľ a začala utekať tak, ako mi sily stačili. Keď som konečne pribehla pred náš dom, zostala som v šoku. Dvere boli otvorené, okná porozbíjané. Vkročila som dovnútra a jediné čo som počula boli moje kroky ozývajúce sa v dome, ktorý dýchal prázdnotou. Prehľadala som všetky izby, kričala, plakala, ale ani to mi nepomohlo nájsť moje deti a manžela. Zronená od sĺz som sa oprela o stenu a plakala. Pozrela som sa pred seba a uvidela vypáčenú drevenú truhlicu, v ktorej sme si skrývali šperky a peniaze. Všetko zobrali. Ale tomu som nepripisovala veľký význam, pretože peniaze ani majetok nikdy nedokážu nahradiť milovanú osobu. Nerozmýšľala som ani nad tým, že mi nezostalo nič. Nemala som žiadne peniaze, zostala som chudobná ako kostolná myš, ale jediné o čo som sa v tej chvíli zaujímala bola moja rodina. Netušila som kam ich zobrali, ale bála som sa, že to neskončí dobre. Jediné čo mi zostávalo, bolo zmieriť sa tým, že sme židia a že takých, ako my nikdy tolerovať nebudú. Ale, veď predsa človek si nevyberá ako sa narodí, záleží na charaktere. No na ten už nepozerá nik… Zostala som tam len ja, opretá o stenu a čakala, čo sa bude diať.

Túlala som sa po svete, hľadala si prácu, ubytovanie a jediné čo som so sebou mala, bola fotka mojej rodiny. Spávala som kde sa len dalo, cestovala som tam, kam ma nohy zaviedli a popri tom sa skrývala pred Nemcami, aby som neskončila ako ostatní. Skončila som s mojou naivitou a začala žiť v realite. Prestala som snívať o tom, že môjho manžela a deti ešte niekedy uvidím, pretože som si už uvedomila ako to všetko dopadne. Nikto, koho vezmú Nemci do svojich rúk z toho nevyviazne živý. Potrebovala som čistú posteľ, domov a teplé jedlo. Bola som zúfalá, pretože som stále kráčala, ale nevedela kam. V piatkové dopoludnie, ktoré mi pripadalo také bezvýznamné ako môj každodenný život mi do cesty vkročil ako hviezda z jasného neba Hans, ktorý ma so svojou ženou Agnes ubytovali u seba doma, dali mi jedlo a vybavili falošné nemecké doklady so zmeneným menom a teraz môžem povedať, že oni boli jediní, ktorí mi podali záchrannú ruku. Bez nich by som nebola tam, kde teraz. Pomohli mi nájsť si prácu, bývala som u nich doma, prežila s nimi Vianoce, pri ktorých som sa necítila sama, ale zažívala pocit, že niekomu na mne skutočne záleží. Oni vyvrátili moje tvrdenie a presvedčili ma o tom, že nie všetci Nemci sú zlí. Existujú aj dobrí ľudia, ktorí ma neberú ako krysu, odpad, za to, že som židovka. Avšak stále som žila s prázdnotou v srdci a aj keď určitú časť vyplnil Hans s Irinou, ostatná stále patrila mojim milovaným. Po rokoch prežitých v ich rodine plnej silného priateľstva, ktoré som s nimi prežila a dlhodobo budovala som sa dozvedela o skutočnom osude mojej rodiny. Vojna už dávno skončila a ja som pracovala ako šička v neďalekej továrni, keď som zrazu uvidela ako ku mne kráča Hans. Veľmi ma to prekvapilo, pretože sa mi nikdy nestalo, že by za mnou prišiel do práce. Vzal ma do vedľajšej miestnosti, ktorá bola plná šijacích strojov a podal mi obálku. S neistotou som ju otvorila a začala čítať zoznam ľudí, ktorí zahynuli v koncentračnom tábore v Osvienčime. Meno po mene, som dúfala, že tam neuvidím ani jedno s priezviskom Walt. Po prečítaní dokumentov mi obálka vypadla z ruky a papiere zostali ležať na zemi. Nevedela som čo mám robiť, ako reagovať. Boli tam všetci traja, tak isto ako Vladimír aj moje tri deti. Hans videl môj výraz v tvári, priblížil sa ku mne a objal ma tak silno ako len vedel. Oprela som sa o jeho rameno a začala plakať. Moje tiché vzlyky akoby nepočuť a drobné slzy akoby nevidieť. Ten smútok na duši, ktorý ma utvrdzoval v tom, že som stratila moju jedinú rodinu, ale zároveň istoty, keď som sa konečne dozvedela pravdu o ich osude. Stála som tam len ja a Hans, plakala a pýtala sa Boha, prečo som v Osvienčime nemohla skončiť ja namiesto mojej rodiny…

Po tom ako mi starenka dopovedala svoj príbeh som sa na ňu dívala s otvorenými ústami dokorán. Keď si ku mne prisadla na začiatku cesty, netušila som, čo táto stará dáma zažila, ale teraz na ňu pozerám s rešpektom a obdivom. V kupé zostalo ticho, počuť len vlak idúci po koľajniciach a hlasné škrípanie vagónov prechádzajúcich po výhybkách. Chcela som niečo povedať, ale nezmohla som sa ani na jediné slovo. Len som tam sedela a s údivom pozerala na starú ženu. Zrazu vlak vchádzal do stanice Žilina, ona sa postavila, pohladila ma po líci a povedala. „Ani si nevieš predstaviť ako veľmi mi pripomínaš moju dcéru. Tešilo ma dievčatko“ Jediné na čo som sa zmohla odpovedať bolo „Dovidenia.“ Zostala som tam sedieť ako prikovaná, no v tom som schytila tašku a rýchlo utekala preč z vlaku. Len, len, že sa predo mnou nezatvorili dvere, vykĺzla som cez tenkú škáru a ocitla sa na stanici plnej neznámych ľudí. Vošla som do vestibulu a kúpila si lístok na diaľkový vlak do Poľska. Nikdy som sa nepozastavovala nad mojou spontánnosťou, pretože to bola súčasť mojej osoby a toho, kto vlastne som. Počkala som na vlak a nastúpila. Znova ten istý vlak, len s inými neznámymi ľuďmi. Avšak tento raz som sa s nikým nerozprávala, len som sedela a rozmýšľala nad príbehom, ktorý vo mne vyvolal toľko emócií. Do tábora v Osvienčime – Auschwitz som dorazila okolo 13.00 hodiny. Ako sprievodkyňu sme mali Poľku, ktorá sama na vlastnej koži zažila utrpenie koncentračného tábora. Prvá zastávka bola pred vstupnou bránou s nadpisom – „Arbeit macht frei!“ – práca oslobodzuje. Otočené B malo svoj význam a znamenalo, že kto vstúpi, už živí neodíde. Pod týmto heslom sa v poľskom Osvienčime spáchal najhroznejší zločin proti ľudskosti. Toto heslo pripomína skutočnosť, že tu našlo smrť 1,5 milióna nevinných ľudí, najmä židov, rómov, ale i politických väzňov a vojnových zajatcov. Druhá zastávka bola v poschodovej budove číslo 4 v ktorej sa nachádzali fotografie triedenia ľudí pred vstupom do tábora. Medzi danými fotkami bola aj jedna, pre mňa dosť výrazná, ktorú si budem doživotne pamätať. Ako SS ukazuje starému mužovi rukou doprava, čo znamená smrť (putovanie hneď do plynových komôr). Tí čo boli zatriedení doľava išli na pomalú a bolestivú smrť (vyhubenie hladom, ťažkou prácou, experimentami a hromadné popravy). Odobrali im všetok svoj majetok a nahádzali na jednu kopu. Časť z nich bola posielaná do Nemecka. Následne im ostrihali vlasy a pooznačovali číslami, ako nejaký dobytok. Bolo to pre mňa veľmi deprimujúce vidieť, ako po ľuďoch s konkrétnymi životnými radosťami a starosťami zostali iba veci ktoré boli vystavené vo vitrínach. Ešte stále som sa nachádzala v budove 4 kde boli modely plynových komôr. Ľudia vstupovali do podzemnej šatne spokojní,  nič netušiac, že o chvíľku budú mŕtvi. Esesáci ich uisťovali, že sa idú umyť. Pod stropom boli umiestnené sprchy, z ktorých však voda nikdy nestiekla. Do miestnosti širokej 210 metrov štvorcových priviedli asi 2000 obetí, ktorým  po uzatvorení dverí esesáci otvormi v strope sypali do vnútra cyklon B. Ľudia umierali v priebehu 15-20 minút. Mŕtvym trhali zlaté zuby, strihali vlasy a bezvládne telá prenášali do kremačných pecí. Dovtedy ešte živý ľudia zažívali každodenné sčítanie a ťažkú práca, ktorá trvala vyše 10 hodín. Vykonávali ju v pokluse a bez chvíle odpočinku. Nedostatok jedla a ťažkej práce spôsoboval, že počet mŕtvych obetí sa každodenne zvyšoval… Pomaly som prechádzala a všimla som si, že medzi blokom 10 a 11 sa nachádza vysoká stena. Okná boli zadebnené,  aby väzni nevideli popravy. Pred stenou SS zastrelili niekoľko tisíc väzňov a  vykonávalo sa aj bičovanie. Zrazu ma prepadli tie pocity, ktorých som sa obávala. Nedokázala som pochopiť, ako mohol byť niekto taký krutý. Je toto vôbec možné? Naozaj, je to pravda, že Osvienčim je len pre silné osoby a preto som na chvíľu zaváhala, či mám isť ďalej, alebo sa vrátiť späť. Napriek mojim obavám som sa rozhodla ísť a nazrieť o trochu bližšie k svetlu pravdy. Po pár minútach môjho rozmýšľania som uvidela väznice, miesta plné ľudských útrab a celú exkurziu prvého tábora som zakončila návštevou plynovej komory a šibenicou kde bol popravený prvý veliteľ tábora Rudolf Hoss. Neskôr som vstúpila do druhého tábora BIRKENAU s rozlohou 175 ha. Zachovalo sa z pôvodného stavu 300 – 45 murovaných a 22 drevených budov. V drevených budovách žili muži a v kamenných ženy. Mali katastrofické hygienické podmienky, nedostatok vody, všade po podlahách behali potkany a ľudia trpeli rôznymi chorobami. Vošla som do drevenej  budovy kde bola hromada spráchnivených postelí a v ďalšej takzvané „záchody“, kde mal každý človek na svoju potrebu 2 minúty, slabí a veľmi chudí sa neudržali a v ľudských výkaloch sa utopili. Najhoršie na tom bolo to, že nikto tu nemal žiadne súkromie. Všetkým, každú minútu bol človek na očiach. Dlhočizné latríny len dotvárali atmosféru toho, ako fašistický režim pred tým, ako človeka poslal na druhý svet, ešte dokázal ponížiť ľudského ducha len preto, že je príslušníkom inej vrstvy či vierovyznania. Po príchode každého železničného transportu sa na rampe konala selekcia. Nevinné obete ešte nevedeli, čo s nimi bude. Mnohí verili, že i napriek útrapám počas transportu to nejako prežijú. Rozhodujúce slovo tu mali dozorcovia, ktorí rozhodovali o skoršej či neskoršej smrti každého človeka násilne odvlečeného do Osvienčimu. Avšak väčšinu ľudí čakal ten istý osud…

Keď sa prehliadka skončila, myslela som si že niekto zo mňa vysal všetku pozitívnu energiu, ktorou som ráno na stanici priam prekypovala. Toto deprimujúce miesto mi pomohlo na vlastnej koži zistiť, aké trápenie museli ľudia v koncentračných táboroch zažívať. Sadla som si na peň, zapálila cigaretu a uvedomila si, že to bol zážitok, ktorý by si mal každý odskúšať. Nikdy nesmieme zabudnúť na to, že počas vojny zbytočne a kruto zomreli milióny nevinných ľudí a tým, že sa dozvieme o ich minulosti si zároveň uctíme ich pamiatku a návštevou Osvienčimu  sa dozvieme viac o ich živote.

„Tropogue“

Viac v mojom novom blogu https://blogtropogue.wordpress.com/