Založ si blog

Morfium

ÚVOD

..Každý riadok môjho textu venujem ľuďom, ktorí verili v silu mojej osobnosti a v to, že to raz dokážem.,,

Moje predošlé pokusy o písanie  boli veľmi chabé. Vždy som sa k tomuto kroku odhodlala keď som sa cítila osamelá, alebo nemala pri sebe osobu, ktorej sa môžem vyrozprávať. Nečakám, že to čo napíšem sa stane bestsellerom, dobijem kníhkupectvá ako Rowlingovej Potter, alebo prevrátim celý svet naruby ako Fifty Shades. Jednoducho potrebujem dostať zo seba von, všetky moje pocity, myšlienky, zážitky a spomienky. Každý človek sa občas potrebuje vyrozprávať, nezáleží na tom, či je extrovert, alebo samotár. Ja si volím túto cestu. Napísať všetky pocity, o ktoré sa môžem podeliť s čitateľmi,  s ktorými mám veľa spoločné. Nie som z tých, ktorí rozmýšľajú celé noci o čom budú písať aby  to ľudí zaujalo. Preferujem realitu, pred fikciou, nepotrebujem klamať  o tom čo sa stalo a čo nie. Ako každý , aj ja som spravila  veľa chýb, ktoré nebudem zatĺkať, ani prikrášľovať, pretože vďaka nim som tam, kde teraz. Nikdy som nenapísala knihu, aj keď to patrí medzi jeden z mojich najväčších cieľov, jednoducho píšem to čo cítim. Raz som si povedala, napíšem knihu, prinesiem ju do vydavateľstva a uvidím čo bude ďalej. Moje sny sa snažím plniť a zatiaľ môžem povedať, že sa mi to darí. Mám stanovené ciele, ktoré raz dosiahnem. Verím v to, že sa to stane, pretože verím moju cieľavedomosť, ktorú na mne považujem za jednu z mála dobrých vlastností. Každopádne sa chcem s Vami podeliť o moju minulosť, o to ako jediná situácia pri ktorej mi život visel na vlásku dokázala kompletne zmeniť moje rozmýšľanie a uvažovanie o svete. O tom, ako som sa zmenila o 180 stupňov, a rozmýšľala nad vecami, o ktorých sa mi pred tým ani nesnívalo. Príliš intímne ? Niektoré texty  sa dokážu zaryť hlboko do vašej mysle, opantať rozmýšľanie a chytiť človeka za srdce. Nikdy som nebola dobrý človek a ľudia čo  tvrdia opak, nevedia o mne všetko. Obávam sa dať mojim priateľom do rúk papiere, ktoré som práve napísala, aby nezostali zhrození z toho, čo sa dozvedia. Jedinú výhodu mám voči čitateľovi, ktorý ma nikdy osobne nepoznal. Netrúfam si povedať, aké pocity vo vás vyvolali tieto riadky, no myslím si, že už je správny čas na to aby som začala s mojim príbehom a predstavila sa vám vo svojom pravom svetle.

„Tropogue“

MORFIUM

Pomaly otváram oči a začínam registrovať okolie. Okolo cítiť odpudzujúci nemocničný zápach a počuť pípanie prístrojov. Pri pohľade na moje modrinové, opuchané ruky od infúzií mi je zle. Skončila som so všetkým. Už nikdy nebudem chodiť, už nikdy nebudem sama dýchať. Stal sa zo mňa invalid, ktorý je odkázaný na pomoc človeka. Ľudia nechcú čítať o smrti, pretože sa jej boja, avšak ja som sa s ňou zmierila. Veď predsa čo mi iné zostáva ? Je to súčasť života. Priznávam, keď som bola zdravá, aj ja som patrila medzi tých, ktorým pri slove smrť naskakovala husia koža, ale teraz si prajem aby to všetko utrpenie skončilo. Nedokážem sa hýbať, mám preležaniny, sestričky v nemocnici ma kŕmia a ja sa cítim ako malé bezmocné dieťa. Jediné čo dokážem, je písať túto moju výpoveď o tom kto vlastne som. Snažila som sa rozoznať detaily nemocničnej izby, ale videla som len rozmazané obrysy predmetov, obklopujúcich moju posteľ. Žiarivé slnko ma pálilo v očiach a ja som chcela znova zavrieť oči a uvidieť tú tmu, v ktorej som ležala dva mesiace.  Po chvíli som zaregistrovala osobu, ktorá sedela vedľa mňa. Bola to moja mama. Ona jediná bola pri mne vo dne, v noci, držala ma za ruku, prosila Boha o pomoc a plakala. Celé dva mesiace ma prezliekala, umývala a ja som sa cítila ako malé bezbranné dieťa, ktoré je odkázané na matkinu starostlivosť. Keď si všimla, že som otvorila oči, ihneď zavolala lekára. Spravil mi menšie vyšetrenie a smutným pohľadom mi povedal : „Nataša, Váš stav je vážny a napriek veľkým vnútorným zraneniam, ktoré zasiahli Vašu miechu a chrbticu Vám musím s ľútosťou oznámiť, že už nikdy nebudete chodiť. Stále robíme všetko čo je v našich silách, aby sme Váš stav čo najviac stabilizovali, avšak niektoré zranenia natrvalo poškodili Vaše  vnútorné orgány“. Jeho hlas mi dunel v ušiach a jediné čo som chcela bolo, aby som sa prebudila z tohto zlého sna. Avšak keď som cítila dotyk maminej ruky ako mi utiera slzy z tváre, uvedomila som si, že to nie je sen. Je to krutá a zvrátená realita, ktorú žijeme každý deň. Moja mama nedokázala zniesť pohľad na mňa, bez slova sa otočila ku dverám a s priloženou vreckovou na tvári vyšla von z izby. Zostala som tam sama. Iba ja, moje ochabnuté telo a myseľ, ktorou som bola niekde úplne inde. Koľko som mala cieľov v živote, koľko plánov, miest, ktoré som chcela vidieť a vecí, ktoré chcela vyskúšať. Avšak všetko je teraz fuč. Behom jedného zlomového momentu, jednej hlúpej náhody aké sa denne dejú stovky, som stratila všetko, o čom som tak snívala. Zadívala som sa do okna a rozmýšľala nad tým osudným večerom. Je to vôbec možné? Cestovala som dennodenne, každý deň som jazdila do práce, na výlety, za rodinou do Bratislavy a práve vtedy, keď napadli čerstvé kvapky studeného jarného dažďu sa to stalo. Pamätám sa, ako som rozmýšľala nad ďalšími zhonmi v mojej uponáhľanej práci, keď v tom ma z môjho rozčarovania prebudil prichádzajúci hovor. Môj mobil ležal v taške na zadnom sedadle, ale pás mi nedovoľoval sa poň načiahnuť a zdvihnúť ho. Pozerala som pred seba na cestu, ale okrem hmly som nič nevidela. Myslela som si, že oproti nejde žiadne auto, veď predsa určite by som si všimla žiariace svetlá. Odopla som si pás a natiahla sa po mobil. Jediné čo si v tej chvíli pamätám bolo hlasné trúbenie a vzápätí silný náraz do oproti idúceho kamiónu. Pri tejto myšlienke mi prešiel mráz po chrbte a ja som nad tým nedokázala viacej rozmýšľať, pretože som na to nebola ešte dostatočne psychicky pripravená. Zavrela som oči a chcela zaspať navždy. Na druhý deň ma prebudil buchot dverí cez ktoré vošla moja mama. Uštedrila mi bozk na líce a povedala: „Snažím sa ti zabezpečiť tú najlepšiu zdravotnú starostlivosť dievčatko moje, dobre sa tu o teba starajú? Chýba ti niečo? Pozri tu je papier, podám ti pero napíš mi čo treba a ja to zariadim.” Jedinú vec, ktorú som dokázala robiť bez pomoci druhého človeka bolo písanie. Síce som písala ako malá školáčka, dalo sa to prečítať a ja som bola rada, že aspoň nejako sa môžem vyrozprávať od svojich pocitov. Silný náraz, ktorý som utrpela mi spôsobil značné následky aj na mozgu a okrem toho, že som nemohla chodiť mi život uštedril ďalší náklad a to, že som nedokázala rozprávať. Zdvihla som pero a na roztrhaný papier napísala slovo „MORFI…“ Po tom ako si to mama prečítala, jej tvár skamenela. Oči sa jej začali zalievať slzami a ja som videla, ako to nedokáže zniesť. „Na to ani nepomysli, čo ťa to vôbec napadlo? Som tvoja vlastná matka, darovala som ti život a ty teraz odo mňa žiadaš, aby som ťa zabila ? Zničila kúsok zo mňa?“ V jej hlase som cítila smútok s potláčaným zúfalstvom. Vedela som, že ma nado všetko miluje, ale tak isto nechce aby som sa viac trápila. Z mojich krvou podliatých očí sa začali valiť slzy a ja som cítila beznádej, pretože som vedela, že takto môj život nikam nevedie. Ležať celý život pripútaná o lôžko je to po ktorom som túžila? Byť niekomu na obtiaž, pretože sa nedokážem sama o seba postarať? Nie to ani náhodou. Mama mi utrela slzy svojou mokrou vreckovkou, chytila ma za ruku a dala pusu na čelo. „Zlatíčko, urobím všetko čo je v mojich silách, ale toto odo mňa nežiadaj. Viem, že by ti bolo lepšie, ale ja nedokážem súhlasiť s tým, aby mi lekári usmrtili moje dieťa. Sama dobre vieš, že to v našej krajine nie je povolené.“ Vstala, otočila sa ku dverám, s ľútosťou na mňa pozrela a zabuchla dvere. Potom ako odišla som z chodby počula jej vzlyky a srdcervúci plač, jej päste búchajúce do steny a prosby o Boha aby mi pomohol. Pero, ktoré si tam zabudla zostalo ležať  po mojej pravej ruke. Vzala som ho a horko ťažko som sa pretočila na ľavý bok, zavrela oči a s celou silou som si ho vrazila do žily na ľavej ruke. Zrazu počuť len zrýchlené pípanie prístrojov a vidieť len tmu pred očami. Čakala som svetlo, myslela som si, že už som odtiaľto preč, keď som zrazu otvorila oči a znova uvidela tú odpornú miestnosť, v ktorej ležím už dva mesiace. Moje ruky boli priviazané o posteľ ako nejaký psychopat. Nikto ma nevie pochopiť, ani jeden človek by nedokázal žiť tak ako ja a to je ten dôvod prečo mi všetci odmietajú pomôcť. Zavrela som oči a zaspala. V noci som sa zobudila na kroky približujúce sa ku mne. Bola to moja mama, za ňou stálo 5 lekárov, ktorí čakali v úzadí a ja som stále netušila čo sa deje. Mama ma objala a povedala: „Uvedomila som si, že ti bude lepšie Nataša, lepšie tam kam pôjdeš. Vidím tvoje trápenie v očiach tvoj žiaľ na duši, tvoj smútok a nedokážem sa viac pozerať na moju nešťastnú dcéru. Toľko krát som si vyčítala tento krok, ktorý sa chystám urobiť, ale viem, že keď sa prestaneš trápiť, moje srdce oslobodí tú bolesť, ktorú prežívam s tebou.” Jej plač bol taký silný, že ju doktori museli začať upokojovať, aby sa tam nezrútila. Posledný krát sa so mnou rozlúčila, dala mi bozk a objala ma tak veľmi  ako len mohla. Potom odstúpila na bok a s podlamujúcimi nohami odišla ku dverám, ktoré za sebou zabuchla. Jej plač sa ozýval na celú nemocnicu, ale ja som si to nevšímala. Pozrela som na staršieho lekára, ktorý stál nado mnou a potichu mi pošepkal : „Vôbec to nebude bolieť“. Pohladil ma po tvári a ja som sa zadívala znovu do okna v ktorom som videla môj útek z reality a rozmýšľala nad snami po ktorých som tak túžila. V tom som si uvedomila, aký bol môj život úžasný. Za 20 rokov môjho života som prežila to, čo niektorí ľudia nezažijú za celý život. Videla som Paríž, Londýn, Petrohrad, navštívila Moskvu, prechádzala sa po Veľkom Čínskom múre. Mala som milujúcu rodinu, skvelých priateľov, peniaze, výbornú prácu a to všetko som dosiahla vo veku 20 rokov. Môj život bol ako z rozprávky a ja som si to nikdy neuvedomovala. Je to pravda, že človek si uvedomí hodnotu toho, čo mal, až keď to stratí. Zrazu sa  začali kotúľať slzy z mojich ubolených očí Môj život bol pefektný. Perfektný zo všetkých stránok ideálneho ľudského bytia. Avšak všetko krásne sa raz skončí a aj keď viem, že už to nebude nikdy to, čo pred tým, spomenula som si na moju cestu autom, svetlá, hmlu a silný čelný náraz. Zrazu ma napadla moja mama avšak to bola posledná spomienka na ktorú som myslela. Zrazu sa predo mnou začala vynárať tma a ja som postupne upadala do spánku. Bol taký hlboký a dlhý, že som sa z neho už nikdy nezobudila.

Kapitola prvá: HLUPÁK

05.09.2015

ÚVOD Všetky básne, ktoré písal mi vrýval do srdca a všetky obrazy, ktoré maľoval boli odrazom lásky, ktorú videl v mojich očiach. Kedysi napĺňajúce Shakespearove sonety, dnes pre mňa už viac »

Reakcia na môj predošlý článok , ,Heil Hitler”

21.08.2015

Touto cestou by som sa chcela vyjadriť k reakciám na môj predošlý článok „Heil Hitler“ a poďakovať za každý jeden negatívny komentár, ktorý sa tam ocitol, pretože vďaka kontroverznosti, viac »

„Heil Hitler“

18.08.2015

Ľudia do nášho života prichádzajú a odchádzajú. Avšak každý človek, ktorého spoznáme, alebo s ním trávime čas v nás zanechá kúsok zo seba samého. Keď som čakala na vlak, ktorý mal viac »

trump

Trump tweetoval o milostiach, vyvolal tak špekulácie k ruskej kauze

23.07.2017 08:27

Trump v komentároch k vývoju vyšetrovania takzvanej ruskej kauzy, ktorá sa dotýka aj jeho rodiny, napísal na twitteri, že má právomoc kohokoľvek omilostiť.

Benzín, nafta

Zákaz dízlov v mestách? Eurokomisárka je proti

22.07.2017 23:00

Zákaz dízlov v mestách by ničomu neprospel a iba by podkopal schopnosť výrobcov investovať do bezemisných vozidiel, tvrdí eurokomisárka Bienkowská.

syria, mosul, vojak, vojaci

V Mosule zatkli ženy a deti z Nemecka, Francúzska a ďalších krajín

22.07.2017 18:53

Iracké bezpečnostné sily zatkli pri oslobodzovaní Mosulu z rúk militantného hnutia Daíš, známeho aj ako Islamský štát (IS), aj 26 cudzincov, poväčšinou ženy a deti.

Nemecko, Sigmar Gabriel, vicekancelár

Berlín, ktorý je v spore s Ankarou, uisťoval tureckú menšinu o podpore

22.07.2017 17:57

Sigmar Gabriel sa obrátil na Turkov žijúcich v Nemecku, aby ich ubezpečil, že s aktuálnym sporom medzi Berlínom a Ankarou nemajú nič spoločné a nijako ich neohrozuje.

Tropogue

Nemiluj knihy, aby si si nimi ozdobil svoj príbytok, ale preto, aby si nimi vyzdobil srdce i ducha. Viac info na mojom novom blogu blogtropogue.wordpress.com/

Štatistiky blogu

Počet článkov: 5
Celková čítanosť: 8622x
Priemerná čítanosť článkov: 1724x

Autor blogu

Kategórie