Založ si blog

Kapitola prvá: HLUPÁK

ÚVOD

          Všetky básne, ktoré písal mi vrýval do srdca a všetky obrazy, ktoré maľoval boli odrazom lásky, ktorú videl v mojich očiach. Kedysi napĺňajúce Shakespearove sonety, dnes pre mňa už prázdne verše, pretože žiadna strofa nie je taká, akú písal on. Knihy, ktoré mi kedysi dával  kde bola hlavná postava moja osoba zidealizovaná láskou, ktorú ku mne cítil. Bola som jeho múza, inšpirácia, zdroj predstavivosti a fantázie. Tie obrazy visiace v byte dýchajúce prázdnotou, moje akty, ktoré maľoval dlhé letné večery s cigaretou v ústach a díval sa na mňa očami plnými vášne. Viem, že už sa nikdy nestretneme, ale dovoľ  mi poďakovať za to, že si do môjho života vstúpil bez ohlásenia a ovplyvnil ho tak, ako to doteraz nikto nedokázal. Naučil si ma pripisovať umeniu väčší význam, ako čomukoľvek inému. Ty si ma naučil vnímať obrazy tak, akoby hovorili a počúvať ich slová, silné a emotívne, vyjadrujúce pocity autora. Jediné čo ľutujem je, že sa nikdy nedozvieš o mojich pocitoch a láske, ktorú stále prechovávam a  to, že som ti nedokázala dať v živote toľko, koľko si mi dal ty. Taktiež viem, že už ťa nikdy nestretnem, pretože si príliš ďaleko na to, aby to bolo reálne. Hlúpe veci, ktoré sme robili z lásky, bez rozmýšľania a spontánne mi chýbajú tak veľmi, že to ani nedokážem opísať. Preto mi teraz steká slza po líci, lebo čítam tvoje básne, ktoré sú jediná vec okrem spomienok a obrazov, ktoré mi po tebe zostali.         

KAPITOLA PRVÁ: HLUPÁK

 V 20 rokoch môjho života nastal neskutočný obrat a môj kariérny vzrast prekvapil nielen mňa, ale aj všetkých naokolo. Po úspešnom štúdiu na škole som odchádzala z môjho milovaného Slovenska s hlavou plnou vedomostí a kvalitným vzdelaním za lepším životom do Dánska. Rozhodla som sa tak preto, lebo táto krajina pre mňa znamená neobmedzené možnosti, bezplatné štúdium či zdravotnú starostlivosť a šancu začať niekde od znova svojou vlastnou cieľavedomosťou. Začiatky boli ťažké , pracovala som ako servírka a môj plat bol priemerný. Hoci som sa stále zaujímala o umenie a navštevovala žurnalistiku, nikde som nevedela nájsť vhodnú príležitosť na to, aby som mohla moje zručnosti a hlavu plnú inšpirácií využiť. Avšak škola, ktorú som začala navštevovať mi otvorila dvere plné možností a predstavila  svet umenia na čele s človekom, ktorého by som inak nikdy nestretla.

Po dlhom, náročnom dni vracajúc sa zo školy, pomaly kráčam pozdĺž hlavnej ulice, obdivujúc výklady plné starožitných šperkov, kaviarní a butikov.  Kúpila som si noviny, nový čajník v renesančnom štýle a ako správna kávičkárka, vybrala som sa do mojej obľúbenej kaviarne v centre mesta. Bolo to miesto, kde som čerpala inšpiráciu a užívala si samotu, ktorú každý z nás raz za čas tak veľmi potrebuje. Kaviareň  Reteues  sídlila na najvyššom poschodí budovy s výhľadom na mesto, s letnou terasou plnou kvetín a drobných stromčekov vysadených v črepníkoch. Krásne zostrihané bonsaje vytvárali prírodnú atmosféru a toto bolo jedno z mála miest, ktoré mi nepripomínalo panelové väzenie bez štipky zelene. I keď je Dánsko krajnou plnou zelene, útulných farebných domčekov a krásnych vidieckych sídiel, nájdu sa tu aj mestá, ktoré by zeleň veľmi potrebovali, ale namiesto toho sú plné len veľkých obytných priestorov, tovární, moderných centier a námestí. Jedno zo spomínaných miest je práve  to, v ktorom momentálne žijem.  Preto tak rada navštevujem kaviareň, v ktorej práve sedím . Usadila som sa do pravého vonkajšieho kúta na terase, odpila si z kávy, zapálila cigaretu a roztvorila noviny. Klasické denné spravodajstvo, predpoveď počasia, aktuality zo sveta… Všetko na jedno kopyto. Avšak medzi tisíckami informácií, ktoré čítam denne ma zaujal článok o otvorení novej galérie na Rhotterovej  ulici. Práve dnes! Zadívala som sa do diaľky, potiahla si s cigarety a rozmýšľala som nad mojim plánom na dnes. Odmalička som milovala umenie, starých maliarov dávnej doby a bez hanby som prehlasovala, že moderné umenie je pre mňa len kus odpadu. Dopila som kávu vzala noviny a vybrala som sa na otvorenie galérie, ktoré som považovala za výbornú možnosť načerpania novej inšpirácie.

Pred obrovskou budovou lemovanou vysokými oblúkmi a bielymi stĺpmi popri verandách, stálo tisíce ľudí, čakajúc na slávnostné otvorenie dverí a ja budem mať tú česť vidieť  krásu umenia medzi prvými návštevníkmi. Po piatich minútach čakania začala hrať hudba a brány prepychovej galérie sa pomaly otvárali. So záujmom a nadšením, som vstúpila do galérie všímajúc si prvé diela postimpresionistických, ale i imprepsionistických autorov. V týchto dielach som videla hádam toľko, koľko asi nikto. Fascinovali ma výrazné kontrastujúce farby a technika dnes už celosvetovo známych autorov. Avšak najviac som sa zaujímala o tvorbu holandského maliara Vincenta Van Gogha. Pri obrazoch  ako Hviezdna noc, Slnečnice, Polia pšenice pod hroziacimi mračnami, či Arlesianka som len nemo stála a pozerala sa na neuveriteľnú umeleckú tvorbu, ktorú tento autov vytvoril. V tej chvíli akoby som tam stála iba ja, úplne sama, nevnímajúc si nikoho iba vlastné myšlienky víriace v mojej hlave. Avšak z rozmýšľania ma prebral hlas človeka stojaceho za mnou. „Nikdy som nemal rád jeho tvorbu, pre mňa je to umelec, ktorý to nemal v hlave v poriadku“ odpovedal človek stojaci za mnou. Jeho hlas bol pokojný a plný sebaistoty. Neotáčala som sa, len som hľadela na obraz a odpovedala : „Očividne to nemáte Vy v hlave v poriadku, keď vyhlasujete takéto veci. Pre mňa je to jeden z najväčších autorov postimpresionistickej tvorby a myslím si, že jeho diela nie sú známe po celom svete čistou náhodou“. Zrazu sa priblížil bližšie ku mne a zasmial sa. „Ale prosím Vás, koľko ľudí maľuje krajšie než on, ich diela sú precíznejšie a prešpekulované. Jeho tvorbu a to, že sa stal slávnym pripisujem len veľkej náhode a problému mladých umelcov presadiť sa v dnešnej dobe.“ Odpovedal uštipačným tónom zatiaľ čo ja som začínala vo vnútri vrieť, pretože mi pomaly, ale isto dochádzali slová. V priebehu sekundy som sa otočila a chcela vidieť tvár človeka, ktorý ma dokázal tak rozzúriť. Zostala som veľmi prekvapená. Čakala som, že predo mnou bude stáť nejaký starý človek, umelec, v saku, či spoločenskom obleku. Ale bol to mladý muž s modrými očami a tmavými, neupravenými vlasmi. Jeho široké ramená pôsobili veľmi mužsky no napriek jeho ironickým a uštipačným rečiam mal v tvári priateľský výraz. Plné pery ho robili očarujúcim, aj napriek tomu, že pôsobil neupravene. Jednoduché rifle, zapravená košeľa a obyčajné plátenné tenisky, mi pripomínali študenta, avšak to bolo to, čo sa mi na ňom páčilo. „Prekvapili ste ma, čakala som nejakého zakomplexovaného starého pána so svojimi vlastnými názormi, ktoré mu nemôže nikto zobrať, stojí si len za svojim a nepripustí, aby mu niekto oponoval“ odpovedala som mu stále s prekvapeným výrazom. „Všetko ste odhadli na jednotku, až na toho starého a zakomplexovaného“ schuti sa zasmial a podišiel bližšie. Prišlo mi to nevhodné, vzhľadom na to, že sa nepoznáme a mali by sme si medzi sebou udržiavať aký, taký odstup. „Problém je v tom, že väčšina mladých ľudí má iné záľuby, medzi ktoré bohužiaľ nepatrí umenie. Prepáčte za môj výraz, ale boli by ste naozaj hlúpy, keby ste tvrdili, že to nie je pravda. A prečo sa ku mne tak približujete, Vás naozaj neučili čo je slušné, a čo nie? Aha, zabudla som, samozrejme že nie, veď to svedčí už z Vašej komunikácie“ ustúpila som o krok dozadu a s privretými očami čakala na jeho odpoveď. Vykročil dopredu, spravil taký istý veľký krok ako ja a znova sa ocitol v mojej blízkosti. „Mám rád také ženy ako ste Vy, nedostupné a stojace si za svojim. Aj keď si myslím, že nie ste taká chladná na akú sa hráte.“ Svojimi modrými očami ma akoby celú prečítal a teraz som vedela, že ma ten človek dostáva do rozpakov. Nenávidím pocit, keď sa niekto snaží nado mnou slovne vyhrať a tomuto chlapovi sa to očividne darí. Nič iné mi nezostávalo len vziať nohy na plecia a snažiť sa na túto chvíľu zabudnúť. „Viete čo, mňa vôbec nezaujíma Váš názor, ani to, čo si o mne myslíte. Nepoznáte ma a dovolíte si hneď tvrdiť o mne aká som? Nehnevajte sa, ale nemienim s Vami strácať čas, mám aj dôležitejšie veci na práci. Zbohom!“ Otočila som sa a vykročila ku vchodu. Cítila som ako sleduje každý môj krok smerujúci ku dverám a popri tom potláčala pocit nervozity a poníženia. Čo si to vôbec ten chlap dovoľuje ? Primitív! Súdiť ma, keď ma nepozná a ešte pritom niekto taký, ako je on. Čo sa nevie ani slušne obliecť! Postavila som sa pred budovu galérie, vytiahla krabičku cigariet, jednu vložila do úst a snažila si ju zapáliť. Avšak zapaľovač ma neposlúchal a práve v tejto chvíli sa rozhodol, že už ma viac poslúchať ani nebude. Od zlosti som ho hodila o zem, keď zrazu prišiel ku mne opäť ten arogantný modrooký mladík z galérie a zapálil mi cigaretu. Chvíľu som váhala, či si mám dať od neho pripáliť, ale potrebovala som sa upokojiť a jedinú cestu som videla v nikotíne. „A ešte ste aj výbušná, ktovie čo ma na Vás prekvapí ďalej. Pritom vyzeráte tak milo a priateľsky, kto by si pomyslel, aká v skutočnosti ste“ potiahol si s cigarety a s úsmevom vyfúkol kúdeľ dymu, ktorý nás hneď začal obklopovať. „Nič Vás na mne neprekvapí ďalej, pretože toto je posledné stretnutie nás dvoch rozumiete? Už nikdy v živote nechcem stretnúť takého arogantného človeka ako ste Vy, ktorý ma za potreby stále súdiť a oponovať mi. Zamyslite sa nad sebou, svojou povahou a nad tým, ako sa správate.“ Hlas sa mi stupňoval, každou ďalšou vetou som hovorila hlasnejšie a najviac ma štvalo, že on bol úplne pokojný. Bez žiadneho náznaku nervozity tam predo mnou stál a díval sa na mňa. Jediné čo mi na to povedal bolo: „Kde máte istotu, že sa už nikdy neuvidíme?“ znova na mňa uprel pohľad, podobný tomu v galérií. Akoby ma niekto bodal nožom a ja som nemohla utiecť. „Verte, aj keď tú istotu nemám, budem robiť všetko preto, aby som Vás už nikdy nestretla. Takého odporného človeka, čo sa díva s opovrhnutím k umeniu. Prečo ste sem potom prišli? Keď viete len kritizovať a očividne sa Vám tvorba týchto umelcov nepáči?!“ neveriacky som sa ho spýtala pokojnejším hlasom. „Presne preto, aby som mohol nahnevať takú krásnu ženu ako ste vy“ po tejto vete som sa v rýchlosti otočila a rozbehla preč. Nemala som chuť viac debatovať s týmto človekom, ktorého rozprávanie ma ubíjalo a jeho komunikácia vo mne vyvolávala pocit nadradenosti a povýšenosti. Už dlho som nebola taká vytočená ako teraz. Keby nejdem do tej hlúpej galérie, nestretnem takého hlupáka ako je on, môj deň by bol omnoho krajší.

Približujúc sa ku vchodu počuť štekot mojej čivavy Mie, ktorá sa na mňa radostne vrhla, hneď po otvorení dverí. Ona je môj jediný spolubývajúci, s ktorým momentálne žijem. Uvarila som si kávu, sadla na balkón, zapálila si a sledovala rušnú ulicu plnú uponáhľaných ľudí a trúbiacich áut.  Z tašky som si vybrala zápisník, napísala dnešný dátum a do prvých troch riadkov napísala v odrážkach slová : Arogantný, Intelektuálny, Zvláštny.. Začala som v skratke opisovať svoj deň, no po chvíli som notes zavrela a rozhodla sa nepokračovať ďalej, pretože som chcela tento deň čím skôr vymazať z mojej pamäte. Dnes večer sa budem venovať môjmu rozrobenému portrétu ženy držiacej v ruke váhy, ako znak rovnosti. Tento čiernobiely obraz maľovaný uhlíkmi bol mojím prvým bezfarbeným obrazom a aj keď si teraz netrúfam odhadnúť ako bude vyzerať konečný výsledok, mám z toho dobrý pocit, pretože je to technika, ktorou som nikdy doteraz nemaľovala. Čas ubehol ako voda pri činnosti, ktorá ma napĺňala a zvony z vedľajšieho kostola odbíjajúce polnoc mi ohlasovali, že je najvyšší čas ísť do postele. Zajtra ma čaká ťažký deň plný povinností a musím načerpať dostatok energie… Pobrala som sa do spálne, zavrela oči a v rýchlosti zaspala.

Ďalší deň plný zhonov a ponáhľania. Večer som pozvaná na schôdzku začínajúcich maliarov, na ktorú sa od rána veľmi teším. Umenie je neodmysliteľná súčasť môjho života. Keď som vchádzala do miestnosti plnej ľudí, luxusne oblečených dám a ich partnerov v drahých oblekoch pozorovala som, ako sa všetci dívajú len na mňa. Dlhé čierne šaty, s výrazným výstrihom a vyčesané vlasy do drdola mi pridali na veku dobrých 10 rokov a ja som sa nikdy pred tým necítila sebavedomejšia ako teraz. Na krku mi žiarlil zlatý klenot – darček, ktorý som dostala na moje dvadsiate narodeniny. Usadila som sa za stôl a radostne sa privítala so všetkými priateľmi, ktorých som kvôli mojim povinnostiam už veľmi dlho nevidela. Bola tam aj Ann, moja najlepšia priateľka, ktorej som uštedrila priateľský bozk na líce. „Čo máš nové Nataša? Veď už nie je o tebe ani počuť“ spýtala sa Ann. „Mám toho v poslednej dobe veľmi veľa, včera som sa pokúšala znova niečo napísať, ale mala som taký hrozný deň, že na to chcem radšej hneď zabudnúť a nie ešte písať o tom. Práve dokončujem obraz ženy, o ktorom som ti hovorila, ale väčšinu času venujem škole, veď ma poznáš“ usmiala som sa na ňu a odpila si z vína. „A čo sa ti včera prihodilo? Pretože vyzeráš nejako rozrušene“ spýtal sa Daniel, ktorý vrátane Ann, Sofie a Lea patril medzi skupinku ľudí, ktorých som brala ako druhú rodinu. „Včera som stretla najarogantnejšieho človeka v živote. Len si to predstavte! Prišiel do tej novootvorenej galérie a začal oponovať na umenie, ktoré tak obdivujem. Zostala som pobúrená a nechápala som, čo tam taký človek vôbec robí a ešte k tomu tak oblečený. No hrôza.. „Prečo si vôbec všímaš takých ľudí? Čudujem sa, že ťa vôbec dokážu rozčúliť, na tvojom mieste by som hneď ukončil konverzáciu a nenechal si ničím pokaziť prehliadku“ odpovedal Leo svojím výrazným britským prízvukom. On bol človek, ktorý mi bol ako brat a vedel o mne každé jedno tajomstvo. „Ach Leo, hovoríš ako by si ma nepoznal, dobre vieš aká som. A znova ľutujem, že som vtedy tak znervóznela, pretože som sa zbytočne ponížila.“ Sklopila som zrak a zadívala sa na leštený strieborný príbor ležiaci na stole. „Vždy som ti hovorila, že nervami nič nevyriešiš“, povedala Sofia „a pozeraj mi do očí, keď sa s tebou rozprávam dobre vieš, že nemám rada ak sklápaš zrak“. „Dobre, dobre už ju toľko nebuzerujte, radšej ma dobre počúvajte“ vyhlásil Daniel, ktorý bol z nás všetkých najstarší a postavil sa od stola. „Mám pre Vás veľké prekvapenie a myslím si, že sa určite potešíte. Predvčerom nám do triedy pribudol nový žiak a som presvedčený, že medzi nás skvele zapadne. Jeho vedomosti sú neuveriteľné a sám som bol uchvátený jeho inteligenciou. Celú hodinu dejín umenia sme sa rozprávali a poviem vám, ten chalan, je neskutočná osobnosť!“ povedal Daniel s výrazom, ktorý som na ňom nikdy nevidela. Bolo vidieť, že je z toho človeka unesený. Neskrývala som moju túžbu zoznámiť sa so spomínaným inteligentom, ale neodpustila som si poznámku: „Hovoríš o ňom, akoby bol poloboh“ a schuti sme sa aj so Sofiou a Leom pustili do smiechu. Avšak, zakiaľ sa všetci radostne smiali, vo chvíli keď sa otvorili dvere a zbadala som toho istého chlapa ako včera v galérií, približujúc sa k nášmu stolu, môj úsmev z tváre hneď zmizol. V sekunde sa zastavil čas, sedela som tak ako skamenená s pootvorenými ústami a prekvapeným výrazom. „Tak dámy a páni, predstavujem Vám Maxa. Študuje umenie už viac ako 12 rokov a jeho otec je majiteľom prestížnej galérie vo Viedni. Priviedol som ho sem preto, lebo si myslím, že bude patriť medzi jedného z našich neodmysliteľných spoločníkov a pomôže nám pri našich projektoch výstavách či obrazoch. „povedal Daniel, neskrývajúc radosť z toho, že stretol tohto človeka. Maxove oči nesmerovali na nikoho iného iba na mňa, s každým si popodával ruku a moju stisol tak ako som u nikoho nezažila. Usadili sme sa k stolu, začali podávať lososa, všetci veselo debatovali, len ja som upierala pohľad na tanier plný jedla a myšlienkami blúdila kdesi ďaleko. „Haló, Nataša si v poriadku?“ spýtal sa Leo „vyzeráš ako by ti niekto oznámil najhoršiu správu v živote“. V tom na túto otázku automaticky reagoval Max: „Slečna zostala asi prekvapená, že sa naplnili moje slová, ktoré som povedal pri našom poslednom stretnutí“. „Počkať, takže vy sa poznáte? Prečo si mi to nepovedala?“ spýtala sa Sofia nechápavo. „Nemám vám čo povedať, nepripisujem veľký význam tomu, že som spoznala tohto človeka. A teraz ma prosím ospravedlňte“ odišla som od stola a zamierila k najbližším toaletám.

Zavrela som sa do kabínky, oprela sa o stenu a blúdila v myšlienkach… Čo sa to v poslednom období deje ? Prečo mi ten človek musel znova vstúpiť do cesty? Neskutočne som podráždená z jeho rečí a musím priznať aj to, že v jeho spoločnosti sa cítim zvláštne. Nie, že by som sa cítila nesvoja, je to skôr nervozita potláčaná túžbou…. Z rozmýšľania ma prebudil hlas kričiaci moje meno. Bola to Ann, ktorá vrieskala na celú miestnosť. „Okamžite vyjdi von a povedz mi, čo sa to s tebou robí!!!“  „Prečo tak kričíš?“ otvorila som dvere a podišla k nej „chceš aby ťa všetci počuli?“.  „Je mi to jedno, viac sa zaujímam o to, čo ti znova sadlo na nos. Aký máš s tým chlapom problém, veď ti nič neurobil“?! spýtala sa Ann. „Si si istá? To je presne ten chlap, ktorého som ti spomínala, čo ma tak ponížil včera v galérií. Ten primitív! Hlupák! Och ako ho nenávidím!“ otočila som sa k umývadlám a dívala sa na môj obraz v zrkadle. „Nataša, poznám ťa lepšie ako ktokoľvek iný a viem, že ten chlap sa ti páči“ podišla ku mne a povedala pokojným hlasom. Otočila som sa a v rýchlosti odvrkla: „Zbláznila si sa ? Mne aby sa páčil taký čudák? Veď sa pozri naňho, ako pôsobí a vyzerá. Nikdy by sa mi taký človek nemohol páčiť, jediné čo k nemu cítim je nenávisť a odpor!“ „Nenávisť nemá ďaleko od lásky“ po týchto slovách sa otočila a odišla preč. Veta, ktorú mi práve povedala mi dunela v hlave, pred očami sa mi zjavovala napísaná tak jasne ako v knihe na prvej strane a ja som stále dookola hľadiac na seba v zrkadle presviedčala moju osobu, že to nemôže byť pravda. Upravila som si tvár, otvorila dvere no vtom som vrazila do chlapa, ktorý mi skrížil cestu… Bol to znova ten hlupák… Max..

Viac info na blogu https://blogtropogue.wordpress.com/

,,Tropogue”

Reakcia na môj predošlý článok , ,Heil Hitler”

21.08.2015

Touto cestou by som sa chcela vyjadriť k reakciám na môj predošlý článok „Heil Hitler“ a poďakovať za každý jeden negatívny komentár, ktorý sa tam ocitol, pretože vďaka kontroverznosti, viac »

„Heil Hitler“

18.08.2015

Ľudia do nášho života prichádzajú a odchádzajú. Avšak každý človek, ktorého spoznáme, alebo s ním trávime čas v nás zanechá kúsok zo seba samého. Keď som čakala na vlak, ktorý mal viac »

Morfium

14.08.2015

ÚVOD ..Každý riadok môjho textu venujem ľuďom, ktorí verili v silu mojej osobnosti a v to, že to raz dokážem.,, Moje predošlé pokusy o písanie boli veľmi chabé. Vždy som sa k tomuto kroku viac »

Nemecko, vlajka, Berlín, zástava, Bundestag, nemecký parlament, Merkelová

Polícia prehľadala kancelárie Kresťanskodemokratickej únie Nemecka

22.11.2017 20:04

Muži zákona tak konali v súvislosti s vyšetrovaním politika Petra Blesera, ktorý je podozrivý z nelegálneho financovania strany.

atomova elektraren

Obnoviteľné zdroje zlacneli, majú budúcnosť

22.11.2017 20:00

Výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov elektriny lacnie, čo je šancou pre Európu, aby znížila spotrebu fosílnych palív.

Russia Syria Summit

Rusko, Irán a Turecko rokovali v Soči o riešení sýrskeho konfliktu

22.11.2017 19:06

Prezidenti Ruska, Iránu a Turecka sa na schôdzke v Soči zhodli, že sa budú snažiť zorganizovať kongres za účasti rôznych skupín sýrskej opozície. Konať sa bude zrejme v Soči.

poplatok, dane, odvody, peniaze, banka

Odvody z platov vzrastú

22.11.2017 19:00

Firmy budú platiť vyššie odvody z ceny práce zamestnanca.

Tropogue

Nemiluj knihy, aby si si nimi ozdobil svoj príbytok, ale preto, aby si nimi vyzdobil srdce i ducha. Viac info na mojom novom blogu blogtropogue.wordpress.com/

Štatistiky blogu

Počet článkov: 5
Celková čítanosť: 8928x
Priemerná čítanosť článkov: 1786x

Autor blogu

Kategórie